Ráno som sŕkala horúcu kávu a len tak som si zaspomínala na časy minulé, na naše prvé auto a moje šoférske schopnosti. Naše prvé autíčko bola Dorotka,veď ako ináč správne auto musí mať aj meno,krásna červená Škoda 120. Na svoju dobu bola fakt kus, mala len menšiu chybičku krásy a to, keď sa rozhodla, že nenaštartuje, tak nenaštartovala, keď sa rozhodla, že zdochne tak zdochla, keď si zmyslela sa prehriala alebo naopak nekúrila. No a keď sa už nasrala totálne z trucu sa zbavovala súčiastok.Raz som dokonca musela zo seba zvliecť silonky, aby dočasne poslúžili ako klinový remeň. Proste krásna náladová Dora, ale naša.
Nastúpila som na vodičský kurz, čo to sa podučila, odjazdila zopár kilometrov a po niekoľkých týždňoch som sa stala hrdým držiteľom vodičského oprávnenia.Vyzdvihnúť som si ho prišla ako ináč s manželom – šoférom z povolania (chyba!!! osudná!!!) Ešte teplý vodičák som strčila do peňaženky medzi doklady, a smelo sa usadila na miesto vodiča. Sadla som si, trošku sa pohniezdila asi takých päť minút som štelovala sedadlo, asi raz toľko zrkadlá, aj pás ma akosi omínal a to som si už vlastne všimla manžela na mieste spolujazdca ako zatína zuby a silene sa na mňa usmieva. Ja som sa zacerila od ucha k uchu,otočila kľúčikom a naštartovala, nechala povrčať (ako som bola poučená) a pokúsila sa zaradiť spiatočku.Super na štvrtý krát to vyšlo. Pohla som sa, zaradila jednotku, dvojku, trojku a už sme šli. A potom to prišlo, manželove múdre reči „a už tam mala byť trojka – nechoď blízko ku krajnici – prečo ideš po strede cesty – veď brzdi a podradím si – dokedy mieniš ísť na tej dvojke – uvedomuješ si ako teraz trpia tlmiče?(nehovoriac ako som trpela ja!) – zadrieš motor – pusti tú spojku – načo brzdíš – spomaľ – veď pridaj – 50 metrov pred križovatkou vyraď(ako mám do frasa vedieť koľko je 50 metrov??!) – pozor pes – stoj – hovorím ti stoj – ja na teba zlatko nekričím, len do b..a rob čo ti hovorím. Keď sme prišli domov z radosti mi neostalo absolútne nič, ruky sa mi triasli a do očí sa mi tlačili horúce slzy. Najskôr som povedala, že do auta nikdy viac nesadnem, ale pochopiteľne som sa časom nechala ukecať. Pokiaľ som šoférovala sama tak to bolo o.k, ako náhle sedel vedľa mňa manžel, nevedela som ani čia som, nie ešte kde sa zapínajú diaľkové svetlá.
Potom nastalo obdobie nevysvetliteľných udalostí, nechtiac ani sama neviem ako som doma na dvore pri cúvaní narazila do šichtúňa s drevom a preliačila celé zadné čelo, raz ma zviezlo do garáda a raz som ostala visieť v strede križovatky, lebo Dora nie a nie naštartovať a zlatým klincom bolo, keď som domov prišla s parádnym defektom, pričom som ani netušila, že nejaký defekt mám. Manželov rev sa ozýval celou dedinou pri pohľade na zdemolovaný disk. Vtedy som rezignovala a radšej chodievala hromadnou dopravou.
Neskôr sme Dorotu vymenili za novšiu modručkú Fabičitu. Po mojich skúsenostiach som sa do nej bála nasadnúť, ale pozbierala som posledné zvyšky odvahy a sadla. Paráda. Sedelo sa super. Naštartovala som (pričom som vôbec nepočula motor – aké okúzľujúce), zaradila rýchlosť, krásne plynule sa pohla, preradila a odfrčala na skúšobnú jazdu.Moje sebavedomie rástlo a bola som úplne v pohode a tak som dodnes, verím svojmu autíčku, že ma nenechá v štichu a ono si krásne pradie. Odvtedy som šoférom rodiny ja a môj drahý manžel vedľa mňa tíško sedí s uvoľnenou sánkou.
A len tak pre zaujímavosť,minule šoféroval on, a oškrel akýsi seat, ktorý tam síce stál v zákaze ale aj tak, moje malé zadosťučinenie. A dnes keď počujem hlášku “ Jasne, žena za volantom“ pohotovo odpovedám „Nie, šofér z povolania“