Už ako malé dievča som túžila písať si denník. Avšak na to, aby som svoj sen mohla zrealizovať, potrebovala som zošitok v tvrdom obale alebo zápisníček najlepšie fialový a úplne naj naj by bolo, keby mal malú zámku a ja by som svoje pocity, sny, zážitky mohla bezpečne(len tak pre istotu)uzamknúť a schovať na hrozne tajné miesto, pod môj vankúš. Svoj zámer som presvedčivo predostrela mamine a tá hneď súhlasila. Na druhý deň prišla aj so zápisníčkom. Veľkosť bola fajn, aj hrúbka sedela, len tá fotka na titulke. Karafiáty. Neznášam karafiáty, sú to klince do truhly. Kto by si už len želal písať svoje túžby pod klince? Hrôza. No čo fčul? Chcela som, mám ho mať! S predstieranou radosťou som sa uchýlila do detskej izby a zanietene som pokreslila prvý list. Nechýbali tam kvietky a srdiečka rôznych farieb, veľkostí i čudných tvarov. Super, to by sme na začiatok mali.
Na druhý deň som sa nevedela dočkať večera, kedy si konečne zapíšem svoje celodenné zážitky. Pri nočnej lampičke mi ruka kĺzala po čistej stránke a zanechávala za sebou plejádu slov. Boli to pochopiteľne samé trápnosti tipu: Paľo sa dnes pobil s Tomášom, Jarka sa predvádzala aby upútala na seba pozornosť, z matiky bola písomka a na konci vyučovania keď sme sa lúčili pred školou Daniel „Môj Daniel“ sa na mňa usmial a povedal ahoj (myslela som si že snáď sa mu páčim, vôbec som nepripúšťala možnosť, že ho rodičia dobre vychovali a chlapec sa vie pozdraviť) No proste niečo svetoborné!
A takto to pokračovalo niekoľko večerov čo som vypisovala somariny namiesto toho aby som tajne, cez kľúčovú dierku, šmírovala Fantomasa. No po čase sa z denníčka stal týždenníček, potom mesačník a nakoniec len haraburda, ktorá putovala do zberu a snáď vďaka nemu sa nám podarilo vyhrať celoškolskú súťaž v zbere papiera. Dnes v čase internetu, svetu s neobmedzenými možnosťami, som sa rozhodla splniť si svoj sen a písať si denník, ale keďže dnes som už trošku rozumnejšia (či?!), viem, že to denník nebude len akýsi občasník, keď príde chuť písať a bude čas.